Kto z vás si ešte pamätá na svoj pamätníček z detských čias? V dnešných časoch to už asi tak nefičí, ale v dobách silne predpočítačových pamätníček mal snáď každý. Každý priateľ, kamarát, každý blízky človek v ňom mohol nechať svoju stopu, svoje malé svedectvo – pamätáš, aj ja som bol tu pri tebe… Väčšinou to boli kresby, pomenej písané slovo.
Moje dcéry tiež majú svoje pamätníčky. I dostalo sa nám tej cti, že aj my, rodičia, môžeme zanechať kúsok zo seba na kúsku papiera. Laskyca vie pekne kresliť, tak nakreslila obrázok, ako je zvykom. Ja kresliť neviem, tak som dcére povedal, že jej napíšem básničku. A tak som sa zapozeral na Laskycin obrázok a vyšlo z toho toto zverské dielo:
Krátka bájka o smelom zajkovi a nehygienickom psovi.
Čumí zajko na psie zuby.
„Fúúúúj!
Čože ti tak smrdí z huby?!
Vari si žral ropuchu?
Veď muchy kapú vo vzduchu!
Zo smradu mi uši visnú,
do očí sa slzy tisnú,
chvostík sa mi trasie besne,
o chvíľu ma o zem tresne!
Choď radšej, ty psisko, ďalej,
Savo si do tlamy nalej.
Vykloktaj si riadne hrdlo.
Bež už! Nestoj tu, ty trdlo!“
Počúva pes vyjavene,
kamže ho ten zajac ženie.
Nemá rád on drzé tvory,
zlosť sa v psovi silno tvorí.
Než by zajko riekol „mrkva“,
pes mu kožuch v zuboch krkvá,
poslúži sťa kefka zubná.
Drzosť zajka je mu zhubná.
Poučenie z toho plynie:
Nebuď drzý na tie tvory,
čo majú väčšie otvory.
Keď tvor otvory otvorí,
pre drzosť ťa tvor znetvorí.
(-:
Lasky, interesantný výtvor toto! ...
Derechura, ešteže dotvorená a nie ...
Neviem ako sa ti tvorilo, ale keď ...
Lasky a fajn si obájkoval a overšoval ...
Celá debata | RSS tejto debaty