Lasky

Čas rozkvetu

v okovách sladkých spomienok

na tmavom dne mysle

potichu otročí.

Ukrytý pred zrakmi

sťa v päte kamienok

rany duše jatrí,

bolesťou útočí.

Nad ponurým cintorínom

slnečných dní

rozlieha sa

kvílenie bezmocnosti v diaľ.

Skrotiť si čas

už tisíce pokolení

skúša zas a zas –

víťazom je vždy len žiaľ.

Divadlo Život

hrá prológ i epilóg,

romanca aj komédia

majú záver.

Nikto nezaručí

večný jas svetielok.

Luhárom, ktorí ti tvrdia opak,

never!

Ak sú plody jari

pokrmom jesene,

spomienky na rozkvet

môžu šťastie sýtiť.

Veď staroba predsa

nesmie byť väzenie,

i v zenite treba

radosť v srdci cítiť.

A teraz pár slov k tomu, čo som tým chcel povedať. Pri pohľade na fotografiu vidím starú smutnú slnečnicu, ktorá zo zvesenými hlavami premýšľa o časoch svojej krásy. Keby mohla, zastavila by čas počas svojho rozpuku, ale čas nezastaví. Stratí všetky krásne lupene a ostanú jej len pekné spomienky. A pritom, keby premýšľala inak, bolo by jej ľahšie na duši. Musí si uvedomiť, že jej premena je súčasťou prirodzeného procesu. Aj teraz môže byť užitočná, predtým rozdávala krásu a radosť, teraz sa môže rozdať celá, má plno semien, ktorými poteší. Napokon, keď zhynie, si na ňu budú vtáčiky spomínať, aká bola krásna, aké mala chutné semienka.  (-: