Čas rozkvetu
v okovách sladkých spomienok
na tmavom dne mysle
potichu otročí.
Ukrytý pred zrakmi
sťa v päte kamienok
rany duše jatrí,
bolesťou útočí.
Nad ponurým cintorínom
slnečných dní
rozlieha sa
kvílenie bezmocnosti v diaľ.
Skrotiť si čas
už tisíce pokolení
skúša zas a zas –
víťazom je vždy len žiaľ.
Divadlo Život
hrá prológ i epilóg,
romanca aj komédia
majú záver.
Nikto nezaručí
večný jas svetielok.
Luhárom, ktorí ti tvrdia opak,
never!
Ak sú plody jari
pokrmom jesene,
spomienky na rozkvet
môžu šťastie sýtiť.
Veď staroba predsa
nesmie byť väzenie,
i v zenite treba
radosť v srdci cítiť.
A teraz pár slov k tomu, čo som tým chcel povedať. Pri pohľade na fotografiu vidím starú smutnú slnečnicu, ktorá zo zvesenými hlavami premýšľa o časoch svojej krásy. Keby mohla, zastavila by čas počas svojho rozpuku, ale čas nezastaví. Stratí všetky krásne lupene a ostanú jej len pekné spomienky. A pritom, keby premýšľala inak, bolo by jej ľahšie na duši. Musí si uvedomiť, že jej premena je súčasťou prirodzeného procesu. Aj teraz môže byť užitočná, predtým rozdávala krásu a radosť, teraz sa môže rozdať celá, má plno semien, ktorými poteší. Napokon, keď zhynie, si na ňu budú vtáčiky spomínať, aká bola krásna, aké mala chutné semienka. (-: