S mojou ženou sme dospeli k názoru, že prišiel čas, aby sme ukázali deťom, ako také párenie prebieha a ako to majú samé robiť. Potrebujú to predsa do života. Už majú desať rokov, je fakt najvyšší čas! Myslím si, že sme im to mali ukázať už oveľa skôr. Podľa zásady čo sa za mladi naučíš, to v starobe aj tak zabudneš. Alebo tak nejako podobne sa to hovorí…
Nazdávam sa, že budete súhlasiť s mojim tvrdením, že najlepšie sa človek učí, keď vidí niečo na vlastné oči a následne si to môže hneď aj sám vyskúšať. Načo ukazovať kadejaké obrázky a opisovať veci a situácie, keď spôsob „ukáž a vyskúšaj“ sa javí najefektívnejšie?! Tak sme teda s deťmi šli do detskej izby, aby sme s nimi prebrali tému párenia. Bez pýrenia. A názornú ukážku k tomu. Samozrejme, naše deti začali hneď nosom ohŕňať a frfľať, čo ich zasa otravujeme a čo za nudotinu ich to chceme učiť. A dokonca chceme od nich, aby to zvládali samé. Nepochopia, že ich chceme čo najlepšie pripraviť do života. Veď sme ich napríklad už dávno naučili robiť si desiaty do školy, ešte keď ledva udržali nožík v ruke. Síce stále prízvukujú, že VŠETKÝM spolužiakom pripravujú desiatu rodičia, načo sa ich vždy pýtam, či im ju aj predžujú.
Tak teda sedíme v detskej izbe a žena sa pustila do ukážky. Otvorila zásuvky, v ktorých majú deti spodné prádlo a ponožky. Prestalo ju baviť, že je stále problém nájsť pár ponožiek. Vybrala ponožky, našla ku každej ponožke pár a takto pekne spárené ich uložila naspäť do jednotlivých zásuviek. „A odteraz si ukladajte ponožky v pároch a nie hala-bala! Je to jasné?!“ takto ukončila párenie moja žena. To pokyvkávanie hlavou mi nepripadalo dosť presvedčivé, ja to vidím tak, že si to párenie budeme musieť ešte mnohokrát zopakovať. Bóóóže, daj nám k príprave detí do života veľa trpezlivosti! (-: